Sám vojak v poli

13.01.2011

Robustnou postavou vzbudzuje rešpekt všade, kde sa objaví. Nie je však typ pouličného alebo krčmového bitkára. Skôr naopak. Pôsobí placho a bezbranne. Juniorsky majster Slovenska a vicemajster Európy 22 – ročný Ladislav Bubenčík z malej gemerskej viesky Čierna Lehota pri Rožňave nepotrebuje nikomu nič dokazovať silou.

V rodnej dedinke Čiernej Lehote sa borec zdržuje zriedka. Občas príde na skok, aby pomohol rodičom v rodinnom obchode a už zasa letí za povinnosťami do neďalekých kasárni. Ladislav Bubenčík je totiž profesionálny vojak Slovenskej armády. Nedávno bol povýšený do hodnosti slobodník a momentálne pôsobí vo vojenskom útvare Rožňava ako vodič práporu radiačnej, chemickej a biologickej ochrany.

Herkules v uniforme

Laci nie je rétor, ktorý kvetnato hovorí, najmä ak má hovoriť o sebe. Odpovede treba z neho doslova páčiť. Namiesto slobodníka hovorí jeho veliteľ Peter Lenart, ktorý si svojho podriadeného obľúbil pre jeho skromnosť a pracovitosť: „bubenčík je vzor pre mnohých vojakov svojou trpezlivosťou. Je to muž, ktorý sa nikdy nevzdáva.“

Po „zohrievacom“ kole sa rozpačito rozhovorí o sebe aj vyše 100 kilogramový borec. Vzpierať začal pred štyrmi rokmi v jednom z najlepších stredísk na Slovensku pre trojbojárov v Klube J. P. Stav Herkules Rožňava pod trénerskou taktovkou Juraja Pástora. „Len tak, jednoducho ma to bavilo. Kamarátil som sa s Jurajom aj mimo klub. V začiatkoch sme si veľmi pomáhali a povzbudzovali sa,“ odpovedá na otázku, prečo si vybral práve tento šport. V silovom trojboji sa totiž neodporúča trénovanie na sólo, pretože bez podpory partnera si môže borec pri vzpieraní spôsobiť vážne zranenie.

Neskôr si talentovaného rómskeho vzpierača vzal pod ochranné krídla klubový kouč Klement Fekete. „Laci je silový typ vzpierača, ktorý má predispozície na tento druh športu, treba ho len správne usmerňovať,“ hovorí Fekete. „Navyše je nesmierne trpezlivý a na svoj vek obdivuhodne vyrovnaný a vytrvalý," Podľa Feketeho, ak by dokázal Ladislav Bubenčík trikrát týždenne trénovať pod odborným dozorom, do roka by svoj výkon v trojboji zvýšil minimálne o 100 kilogramov. A to je vraj už minimálne šanca na svetové prvenstvá.

Na vlastnú päsť

Laci sa zdôveruje, že niekoľkokrát týždenne bol nútený trénovať aj sám, pričom na jednom tréningu nadvíha 10 až 15 ton železa, niekedy aj viac. Musel zvládať aj úlohu „sparingpartnera“, teda pomocníka, ktorý obyčajne borcovi pripravuje činky. A nadovšetko musel dbať na vlastnú bezpečnosť. Ak by ho prikvačila hora železa, je stratený. Bolo to v čase, keď talentovaný trojborár skončil Stredné poľnohospodárske učilište v Rožňave a rozhodol sa pre život v profesionálnej armáde. Navštívil prvé regrutačné stredisko, urobil prijímacie testy a odišiel z mesta, v ktorom trénoval. Do Trebišova.

„Vždy som chcel byť profesionálnym vojakom,“ hovorí slobodník. „Aj za cenu, že budem musieť opustiť materský klub Herkules v Rožňave. Byť vojakom bol môj chlapčenský sen.“

Po základnom vojenskom výcviku v Martine nastúpil Bubenčík do trebišovského útvaru a stal sa príslušníkom prieskumnej čaty v rote podpory velenia tankového práporu v hodnosti vojaka. To bol hlavný dôvod, prečo obmedzil trening v materskom klube a začal trénovať na vlastnú päsť… Cestovať do Rožňavy z časových príčin totiž neprichádzalo do úvahy a z armády nechcel odísť za žiadnu cenu.

Znova doma

Prvý väčší úspech zožal v trojboji – vzpieranie v drepe, v mŕtvom ťahu a v tlaku na lavičke iba rok potom, čo začal súťažne vzpierať. Dva nasledovné roky roky mal prestávku kvôli pracovným povinnostiam v armáde. Pripravovať sa na súťaž však neprestal ani potom. Znova na vlastnú päsť.

V tomto roku 4. apríla na Majstrovstvách Slovenska v Bardejove však už profesionálny vojak domácim borcom vo váhovej kategórii do 110 kilogramov nedal žiadnu šancu a suverenné získal zlato, keď v drepe zdvihol 260 kilogramov, v tlaku na lavičke 170 a mŕtvom ťahu 260 kilogramov. O mesiac neskoršie, na Majstrovstvách Európy v tom istom meste, pri účasti 170 borcov z 13 krajín, junior Ladislav Bubenčík vážiaci 108 kilogramov navzpieral v trojboji úctyhodných 690 kilogramov a skončil druhý v Európe. Po necelých troch rokov vojenčenia v Trebišove Bubenčíka začiatkom júla v hodnosti slobodníka prevelili z Trebišova do práporu radiačnej, chemickej a biologickej ochrany na vojenský útvar do Rožnavy, kde začal pôsobiť ako vodič – prieskumník. Jeho bývalý tréner Klement Fekete, pod vedením ktorého začal vzpierať, sa návratu „strateného syna“ nesmierne potešil. „Verím, že teraz, keď je znova v našom meste, bude mať na pravidelný tréning viac času ako v Trebišove,“ hovorí. Laci prikývne. Ešte rok chce ako junior skúšať šťastie v silovom trojboji. Potom ale chce prejsť na kulturistiku. Vraj ak by pokračoval v trojboji, musel by prejsť do inej kategórie a pribrať zopár kilogramov. A to nechce. Na profesionálneho vojaka sa to nepatrí.

Jožo T. Schön
ROMEA
31.10.2009