Keď sa spojí móda a umenie

10.01.2011

Je mladý, usmievavý a talentovaný. Maľuje abstraktné obrazy, píše básne, vyhráva recitačné súťaže, zúčastnil sa speváckej súťaže Slovensko hľadá SuperStar, navrhuje módne oblečenie. Nedávno vyštudoval Strednú umeleckú školu v Trenčíne odbor módne návrhárstvo. Až sa občas divím, že som jeho staršia sestra.

Pavel Berky sa narodil na Slovensku a vtedy asi nikto netušil, čomu sa bude v budúcnosti venovať. Ale už od malička sme ho vídali s farbičkami a papierom v ruke, raz prišiel s pomaľovanou rukou, zafarbenými vlasmi, inokedy som na stenách našej izby objavila ďalšiu zaujímavú kresbu. Zaviedol si dokonca knihu tetovacích kresieb, ktoré skúšal fixami na svojich kamarátoch. Keď však doma oznámil, že sa prihlásil na Strednú umeleckú školu s odborom módne návrhárstvo, trochu nás to prekvapilo. Paľo je však typ, ktorý sa nepýta. Pri talentových skúškach, ktorých sa zúčastnilo viac ako dvesto záujemcov, skončil jedenásty. Tým pootvoril dvere do sveta plného fantázie, úspechu a módy.

Na škole bol Paľo exotickým zjavom. Jednak vzhľadom a štýlom obliekania, nad ktorým občas nielen naši rodičia krútili hlavou, ale najmä svojimi kreativnými výtvormi, darom narábať so štetcom, farbami, látkami a ihlou, ktorý má v rukách. O jeho študovaní, navrhovaní, ale i účasti na rôznych súťažiach sme sa rozprávali doma, vo Vrbovciach, v malej dedinke na Slovensku.

Máš za sebou úspešne zloženú maturitnú skúšku, o ktorej sa hovorí, že je to skúška dospelosti. Pomaly začínaš realizovať všetky svoje sny a plány… Vráťme sa ale na začiatok, o pár rokov naspäť, do obdobia, keď si si podával prihlášku na strednú školu. Ako to, že ťa napadlo prihlásiť sa práve na Strednú umeleckú školu do Trenčína, odbor módne návrhárstvo?

Ja som ani nevedel, že takáto škola vôbec existuje. Mal som v pláne venovať sa maľovaniu. Chcel som ísť na nejakú umeleckú školu so zameraním na výtvarníctvo, ale moja profesorka výtvarnej výchovy mi odporučila práve túto školu v Trenčíne, kde je odbor výtvarného umenia, aj módne návrhárstvo. A ja som sa rozhodol, že skúsim to návrhárstvo.

Nieje obvyklé, a už vôbec nie v rómskej rodine, že sa chlapec rozhodne študovať módu. Ako teda reagovali rodičia na fakt, keď si im oznámil, kam sa hlásiš?

Rodičia samozrejme spozorovali, že ma hrozne baví kreslenie, a že by som sa tomu chcel venovať aj naďalej. Návrhárstvo sa videlo mojim rodičom neobvyklé, ale asi aj preto neboli príliš proti. Vedeli, že je to niečo nové a atraktívnejšie než odbory, ktoré študujú ostatní v mojom okolí. A hoci pochybovali, že ma toto „remeslo“ uživí, podporovali ma a za to som im veľmi vďačný.

Do školy si určite nastupoval plný nadšenia. Splnil odbor tvoje predstavy o výuke, aktivitách a spôsobe učenia?

Výuku, teda obsah výuky som si predstavoval úplne inak. Myslel som, že budeme hlavne veľa kresliť a navrhovať, ale nevedel som, že tam budeme šiť a vypočítavať rôzne strihy. Tak som chcel na začiatku druhého ročníka prestúpiť na inú školu. Nakonec som ostal, pretože všetci z môjho okolia ma prehovárali. Najmä naša pani riaditeľka, ktorá prišla za mnou a prehovárala mi do duše, aby som ostal, pretože mám na to talent. Dnes som skutočne rád, že som vtedy nekonal podľa svojho rozhodnutia.

Viem, že akákoľvek škola, ktorá je mimo mesta a okresu, stojí študenta nemalú čiastku. Na Slovensku sú ceny internátov a nákladov na štúdium predsa len vyššie než v Čechách. Ako si to všetko zvládal celé štyri roky?

Tak v tomto ma najviac podporili moji rodičia, ktorým hrozne záležalo na tom, aby som ju dokončil, keď už som sa dostal na školu. Tie náklady boli skutočne vysoké, presne ako hovoríš. Internát, strava, cestovné a školský materiál vyšlo za štyri roky na niekoľko desiatok tisíc. Skutočne si vážim to, ako ma podporovali rodičia, pretože bez nich by som určite nedoštudoval.

V rokoch, keď si študoval na Strednej umeleckej škole boli na škole traja Rómovia. Dvaja z nich študovali odbory výtvarného zamerania a ty jediný si študoval návrhárstvo. Pociťoval si niekedy, že si iný než ostatní, že si Róm? Mal si nejaké skúsenosti s rasizmom na škole?

Absolútne nie. Práve naopak. Samotní profesori za mnou chodili a radili mi, povzbuzovali ma. Možno ma aj vnímali ako iného, ale ja som sa snažil z toho čo najviac vyťažiť. Zúčastňoval som sa rôznych akcií, takže som sa poznal s mnohými študentmi, s ktorými som sa kamarádil. Stredoškolský život som si skutočne užíval. Každý rok boli zhruba tri módne prehliadky a vždy samozrejme vyhlásená nejaká súťaž. Študenti prvých a druhých ročníkov sa módnych súťaží nezúčastňujú, takže i ja som sa zúčastnil najvyhlásenejšej súťaže Zlatá Fatima junior až v treťom ročníku.

Táto súťaž bola len v rámci vašej školy? A aké boli podmienky účasti? Mohol sa prihlásiť ktokoľvek, kto mal navrhnuté a ušité nejaké modely? Okrem toho viem, že model, s ktorým si reprezentoval školu, vyvolal medzi profesormi diskusiu…

Prvé kolo bolo školské, ktorého sa mohol zúčastniť každý zo školy. Z prihlásených sa potom vybrali modely, ktoré sa zúčastnili druhého kola a reprezentovali školu v rámci celého Slovenska i Čiech. Do druhého kola som sa dostal, žiaľ, nebola udelená žiadna prvá cena. Model, s ktorým som chcel vstúpiť do súťaže, bol podľa niektorých profesorov až príliš extravagantný a odvážny, pretože modelka mala úplne odhalené a pomaľované jedno prso. Nakoniec, opäť vďaka zásahu riaditeľky a niektorých profesorov, sa tento model šiat na súťaž dostal. A aj keď nebola vyhlásená prvá cena, samotnú účasť považujem za úspech, pretože mnohí dokonca na samotnej prehliadke krútili nad modelom hlavou.

Zúčastnil si sa mnohých umeleckých a módnych súťaží, ale viem o jednej, z ktorej ťa diskvalifikovali. Môžeš mi povedať, prečo sa tak stalo . . . a aká to bola súťaž?

Bola to návrhárska súťaž Prostějovská jehla, na ktorej bol prezentovaný môj model. Barokové šaty. Na prehliadku mi však vymenili modelku, ktorú som si vybral a na ktorú som tie šaty šil. A tak tejto, síce krajšej, ale chudšej modelke spadli šaty na móle priamo pred porotou. Teraz sa tomu smejem, ale vtedy som bol z toho dosť na nervy. Zo súťaže ma kvôli tomu diskvalifikovali.

Na Strednú umeleckú školu v Trenčíne chodili aj takí známi slovenskí návrhári ako Lukáš Kimlička či Beáta Rajská, ktorá žije a pôsobí v Prahe. Škola tiež odchovala mnoho modeliek predvádzajúcich módu v Miláne alebo v Paríži. Stretol si sa s týmito návrhármi a predvázali tvoje modely aj profesionálne modelky?

Beáta Rajská mala svoju prehliadku na zámku v Telči, a keďže u nás tiež študovala, pozvala nás a ešte jednu školu z Čiech na jej prehliadku. V rámci tejto veľkej prehliadky sme mali možnosť prezentovať svoje modely v akejsi pred-prehliadke. Pár modelov som mal na prehliadke i ja, ale osobne som sa s Beátou Rajskou nestretol. A čo sa týka modeliek, mnohé z nich sú mojimi dobrými kamarátkami, alebo bývalými spolužiačkami, takže áno, predvádzali aj moje modely.

Mnohí považujú navrhovanie za povolanie, ktoré prislúcha skôr ženám než mužom. Ako reagovali kamaráti a vôbec tvoje okolie, keď sa postupne dozvedali, čomu sa venuješ?

Ja si myslím, že toto povolanie nie je len pre ženskú časť. Myslím, že je skôr pre mužov, než pre ženy. I medzi návrhármi, ktorých poznám sú lepší muži než ženy. Moje okolie to berie úplne normálne ako ktorékoľvek iné povolanie, akurát kamarátky sa mi ozývajú častejšie, keď chcú niečo ušiť alebo poradiť. A stáva sa mi, že keď pri otázke akú školu mám vyštudovanú, odpoviem, ľudia sú milo prekvapení a hrozne ich to zaujíma. Takže rozhodne si nemyslím, že navrhovanie je pre muža nevhodné povolanie.

Okrem navrhovania sa venuješ aj maľovaniu obrazov a kresieb. Tým to asi všetko začalo. Čo najradšej kreslíš a kedy sa v tebe prebudila chuť tvoriť, maľovať?

Ani nepamätám, kedy som prvýkrát začal niečo kresliť. Ale už odmala ma to hrozne bavilo. Pamätám sa, že sme si ako deti založili zošit, kam sme si kreslili postavičky a na ne sme maľovali a lepili rôzne odevy. Začínal som kresbami z fotiek a rôznych obrázkov, ale časom ma realistické maľby prestali baviť. Záľubu som našiel v abstraktnejších obrazoch plných farieb a obrazcov. Maľovaniu sa venujem síce menej, ale rozhodne nechcem prestať. Je to môj relax.

Kde končia všetky tvoje obrazy? Za takú dobu, odkedy maľuješ ich musíš mať skutočne veľa. Vedel by si odhadnúť, koľko ich asi tak je?

Odhadnúť si netrúfam, pretože ich je naozaj veľa. Kedykoľvek, keď ma chytí múza, vezmem papier, ceruzku a len tak si čmáram. A kde to všetko končí? Niektoré obrazy visia doma na stenách a občas, keď k nám príde návšteva a chce odkúpiť nejaký obraz, naša mama s hrdosťou odpovie, že nie je na predaj. Niektoré obrazy mám v škole, pár ich mám vystavených v jednej internetovej kaviarni.

Tvoj, podľa mňa všeobecný talent pre umenie sa rozvinul aj v iných oblastiach, nielen v kreslení či v zmysle pre odievanie a dizajn, ale aj v písaní básní a recitovaní…

Básne si píšem len pre vlastné uspokojenie a uvoľnenie, ale recitovať som chodieval už od základnej školy. Je pravda, že som žal úspech, ale ja som tomu neprikladal príliš veľký význam. Na strednej škole som v treťom ročníku vyhral s básňou od Miroslava Válka na triednom, školskom, regionálnom i okresnom kole. Celoslovenského kola som sa ale nezúčastnil, pretože sme sa s kamarátkou prihlásili na súťaž Slovensko hľadá SuperStar. Učiteľky mi to dosť zazlievali.

Človek si určuje priority sám… Kam si sa až dostal? Slovenskí porotci zo SuperStar, a najmä Paľo Habera, boli vyhlásení svojou neúprosnou a tvrdou kritikou, čo ti povedali na tvoj výkon?

Účasť v SuperStar sme brali skôr ako recesiu než ako kľúč k úspechu. Aj keď to láka asi každého. Dostal som sa medzi tých, ktorí sa dostali pred porotu, pretože mnohí z nás sa nedostali ani tam. Ale zaujal som pravdepodobne viac vzhľadom než výkonom. Paľo Habera mi odporučil, aby som sa venoval radšej navrhovaniu, pretože to mi ide lepšie než spev. No, asi mal pravdu.

Vrátim sa ešte k tvojmu písaniu. K tvojej vlastnej básni, s ktorou si vyhral recitačnú súťaž na škole. Ako to bolo s tvojím prihlásením na súťaž? Povzbudilo ťa to, aby si písal aj naďalej?

Tak ja som samozrejme vedel, že prebieha súťaž v recitovaní básní, ale nemal som záujem sa jej zúčastniť. Až moja profesorka ma upozornila, že je možné súťažiť aj s vlastnou tvorbou. A tak ma utekala dve hodiny pred zahájením súťaže zaregistrovať. A tak som prišiel, vyslovil nahlas pár mojich myšlienok a vyhral. Aj pre mňa to bol zlatý klinec programu. Profesorky ma samozrejme pobádali, aby som neprestával tvoriť, dokonca mi navrhli, či by som nechcel vydať malú zbierku svojich básní, ale ja som do toho veľmi nechcel ísť. Písanie, to bol môj ventil a zabíjač času, keď sme sa na internáte nudili. Teraz už veľmi nepíšem.

Viem, že máš v pláne študovať alebo minimálne sa ďalej vzdelávať v navrhovaní a kreslení. Ako si dopadol na vysokých školách?

Ešte keď som bol vo štvrtom ročníku, podal som si prihlášky do Prahy na Akadémiu výtvarných umení odbor maľba a na Vysokú školu umeleckú, odbor odevný dizajn. Minulý rok som neuspel, ale rozhodne mám v pláne to skúšať i ďalšie roky. Aj keď práve tento rok som si naplánoval cestu do Francúzska. Cez projekt Európskej únie tam pôjdem na celý rok, kde sa stretnem s mladými umelcami, s ktorými si vymeníme svoje skúsenosti a postrehy a od ktorých sa, dúfam, naučím niečo nové. Veľa od pobytu vo Francúzsku čakám.

Asi je zbytočné pýtať sa, čoho sa týkajú tvoje plány do budúcnosti, ale predsa sa ťa opýtam, ako vidíš svoju ďalekú budúcnosť? Máš nejaký sen, ktorý by si si chcel raz splniť?

Chcel by som si otvoriť na začiatok aspoň malý butik s vlastnými modelmi. A ak by bolo možné, chcel by som zostať vo Francúzsku nejakú dobu, pretože tam je rozhodne viac možností a móda tam má svoje špecifické miesto, od ktorého sa môže človek odraziť a uchytiť sa. Mojím veľkým snom je usporiadať módnu prehliadku nielen s modelmi, ktoré by som navrhol, ale aj s modelkami, na ktoré by tie modely boli ako uliate. Pretože aj výber modeliek je v móde strašne dôležitý. Okrem navrhovania a šitia i maľujem, takže spojenie módnej prehliadky a obrazov by bolo ideálne. A pohrávam sa s myšlienkou usporiadať rómsku módnu prehliadku, pretože neviem o žiadnej takej, ktorá by prebiehala. Rád by som bol, keby modely mohli predvádzať rómske modelky. Žiaľ, to je zatiaľ vo hviezdach. Usporiadať takú prehliadku stojí mnoho energie, času a v neposlednom rade aj peňazí. Navyše ma čaká cesta do Francúzska… Mimo navrhovania by som sa rád venoval aj foteniu či režírovaniu, ale nemám s tým zatiaľ žiadne skúsenosti.

Myslím, že máš sny, ktoré by nemuseli zostať len snami, preto ti úprimne prajem, aby sa naplnili…

Renata Berkyová
Romano Voďi